René Lacko sa pripomína singlom Wild Cat, klip točil na Kanárskych ostrovoch
03.10.2016
Zdroj: Hudba.sk
Gitarista a spevák René Lacko prichádza s novým klipom. Natáčal ho na Kanárskych ostrovoch. Novinka pochádza z aktuálneho albumu Blind Man. Hudobník chystá viacero nových projektov, jedným z nich má byť zaujímavé prekvapenie.
Druhý klip z aktuálneho albumu Blind Man k pesničke Wild Cat natáčal slovenský bluesový spevák a gitarista René Lacko spolus so skupinou Downtown doma aj v zahraničí. Hoci album vyšiel už pred troma rokmi, stále ponúka najnovšiu tvorbu hudobníka z Handlovej prezývaného aj slovenský Hendrix.
“Pesnička je o mladej neskrotnej dračici. Je to taký popovo bluesový song,” hovorí René Lacko. “Klip sme natáčali v lete na Fuerteventure na Kanárskych ostrovoch a v malebnom prostredí handlovskej Rematy,” dodáva.
René Lacko aktuálne intenzívne koncertuje, v decembri pripravuje prekvapenie. So skupinou Big Bang, s ktorou v roku 1990 vstúpil do hudobného sveta, majú hotovú kolekciu nových nahrávok. “Podrobnosti zverejníme neskôr. Teraz sa sústreďujem na ďalší projekt, ktorý plánujem vydať na jar,” prezradil hudobník. Má sa jednať o akustický album. “Nahrávať ho budem tradičnými postupmi,”vysvetlil.
René Lacko patrí k mimoriadnym zjavom slovenskej blues-rockovej scény. Začiatkom 90. rokov pôsobil so skupinou Big Bang, ktorá vydala jediný album The Jolly Joker (1993). Jej spevákom bol Maťo Máček (Babylon) O dva roky na to sa skupina Big Bang rozpadla.
V roku 1996 sa René Lacko zúčastnil v Severnej Karolíne v USA súťaže v interpretácii skladieb Jimiho Hendrixa, ktorú vyhlasuje každý rok Hendrixova rodina. Skončil v jednom zo semifinálových kôl ako najlepší Európan na 2. mieste. Uznania sa mu dostalo aj na domácej pôde, nomináciou na Aurela 2007 za najlepší inštrumentálny výkon a víťazstvom v bluesovej ankete v kategórií Najobľúbenejšia skupina v roku 2013.
Jeho sólová diskografia pozostáva zo štúdiových albumov Freedom Is My Way (2001), Tribute To J.Hendrix And S. R. Vaughan (2003), Stay Here (2007), Flying Through The Sky (2008) a Blind Man (2013). Na konte má aj živé nahrávky Live In Bratislava (DVD – 2011, iCD – 2012) a 20 Years Before (2015).
Autor: Peter Lehotský
Foto: PR
René Lacko a DownTown inaugurovali Hudobný festival FARA MUSIC FEST
27.7.2015
Zdroj: Slovenský inštitút v Ríme
Slovenský gitarista René Lacko otvoril 26.júla 2015 IX. ročník tradičnej letnej hudobnej prehliadky FARA MUSIC FEST, na ktorej Slovenský inštitút v Ríme v spolupráci s Veľvyslanectvom Slovenskej republiky v Taliansku už po druhýkrát predstavili vrcholných hudobníkov slovenského jazzového a bluesového žánru.
Inauguračný večer prehliadky, zasadený do scenérie historického námestia stredovekého mestečka Fara in Sabina neďaleko Ríma, sa niesol v znamení živého záujmu obecenstva a odbornej obce. Virtuózna interpretácia Reného Lacka, nositeľa Ceny Jimyho Hendrixa Najlepší európsky bluesový gitarista v Severnej Kalifornii (1996), ponúkla poslucháčom viac ako hodinový výber klasických skladieb amerického bluesu obohateného groove a veľkou energiou. Reného Lacka sprevádzala jeho historická skupina DownTown zložená z Milana Golhu (basová gitara) a Petra Gorušu (bicie).
Bobošova Sitra Achra a Lacko s Trossmanom – bluesový večer v Klube za zrkadlom
22.2.2009
Bluesovo zameraný večer v rámci cyklu Art of Livin’, ktoré od minulého roka organizuje občianske združenie Euforion, sa rozhodne nemá za čo hanbiť. Tento nenápadný žáner, ktorý sa tak trochu stráca v dnešných komerčných prúdoch, presvedčil, že i dnes má čo povedať. Vo štvrtok 19. februára sa o tom hudobne “rozhovorilo” hneď niekoľko interpretov, ktorí odohrali ako bluesové klasiky, tak i piesne z vlastných hudobných dielní.
Jedným z nich bol i Erich “Boboš” Procházka, ktorý si svoje hudobné postavenie drží od polovice osemdesiatych rokov až dodnes. Spolu so svojím projektom Sitra Achra odohrali viac než hodinový set. V ňom dominoval nielen zvuk huslí prizvaného hosťa Milana Tedlu, ale najmä Erichova ústna harmonika, ktorú používal s neuveriteľnou ľahkosťou. Niet divu, prvú harmoniku dostal vo svojich siedmich rokoch.
Ako vyhľadávaný štúdiový hráč vynikajúci svojským prejavom spolupracoval na viac než stovke hudobných projektoch zvučných mien. Tublatanka, Fermata, Richard Müller či Hans Blues & Boogie /SRN/ a Stáció /H/ sú len zlomkom z nich. Pochváliť sa však môže i cenou Aurel za najlepší inštrumentálny výkon roku 2003. Nielen pre tieto dôvody si doslova podmanil prítomné publikum. Získal si ho i svojskou verziou piesne ‘Cocaine’, ktorú preslávil Eric Clapton (autorom je však J. J. Cale). Zaznela i bluesová klasika ‘Sweet Home Chicago’ autormi ktorej sú The Blues Brothers. O jej všeobecnej obľúbenosti svedčí i fakt, že ju o niekoľko desiatok minút neskôr zahralo vo svojom prevedení aj nasledujúce pódiové zoskupenie.
Blues s výraznejším vplyvom rocku v podaní René Lacka & Downtown Bandu podporil v rámci slovenského turné americký gitarista Rene Trossman. Ich prvé stretnutie prebehlo na jednom workshope v Maďarsku, kde si povedali, že by to spolu hráčsky mohli skúsiť. Spojenie “slovenského a amerického zvuku” ich gitár sa rozhodne môže radiť k úspešným projektom.
Prvou spoločne odohranou piesňou bola príznačne nazvaná ‘Big Bossman’, venovaná všetkým tým, ktorí museli ísť v nasledujúci deň do práce. Po upozornení samotného Rene Trossmana, že na Slovensku je spievať legálne, sa konečne spevácky zapojilo i publikum. Sálou znel niekoľko desiatok ráz sa opakujúci refrén a zároveň názov piesne ‘Hey, Hey, The Blues Is Alright’. Napriek toľkému opakovaniu to však nepôsobilo zdĺhavo a nudne. Veď blues bolo naozaj “alright”.
S blížiacou sa jedenástou hodinou večernou, kedy bola sála naozaj bluesovo vygradovaná a jediné, ktoré si želali koniec podujatia, boli len dámy v šatni, sa pomaly ale isto blížil záver. Klub za zrkadlom si však môže pripísať na svoju “listinu odohraných koncertov” ďalší z kategórie úspešných.
Hendrix z Handlovej
28.1. 2009
Článok o Reném uverejnený v denníku Plus 1 Deň. Pre zväčšenie kliknite na obrázok.
Slovenský Hendrix
15.1. 2009
http://televizia.joj.sk/tv-archiv/noviny/15-01-2009/1862537.html
Rozhovor pre hlavnú spravodajskú reláciu Televízie JOJ. Rozhovor začína približne na 24 minúte a 56 sekunde.
Rozhovor pre TV Liptov
8.12.2008
http://www.tvliptov.sk/video-archiv/105-rene-lacko
Rozhovor pre Televíziu Liptov v súvislosti s krstom CD
Flying Through The Sky v Ružomberku .
René Lacko & DownTown Band “Na streche”
25. 11. 2008
http://video.markiza.sk/tv-archiv/na-streche
| Mini reportáž z krstu CD Flying through the sky v Bratislave. Krstným otcom bol Peter Lipa. |
 |
Nominácie na Aurela 2007 sú známe
16. 05. 2008
dnes.atlas.sk/kultura/hudba/196737/nominacie-na-aurela-2007-su-zname-
| Najviac šancí získať sošku tučniaka má prešovská skupina Komajota. Trojica jej členov je nominovaná v šiestich kategóriách. O jednu nomináciu menej má skupina Desmod. Po tri nominácie majú skupiny IMT Smile, Horkýže Slíže a Lavagance.
Skupina/duo: IMT Smile Horkýže Slíže Lavagance |
 |
Najlepší ženský spevácky výkon:
Jana Kirschner
Misha
Zuzana Smatanová
Najlepší mužský spevácky výkon:
Peter Cmorik
Mário “Kuly” Kollár
Ivan Tásler
Miroslav Žbirka
Objav roka:
100 múch
Daniel Heriban
Komajota
Peoples
Najlepší album
Komajota – Časopriestor,
Desmod – Kyvadlo
Ukáž tú svoju zoo – Horkýže Slíže
Najlepšia pieseň
Abstinent (Para)
Muoj boze (Peha)
Ráno v novinách (Komajota)
RnB Soul (Horkýže Slíže)
Najlepší videoklip
Kým ty spíš (Tina)
Ráno v novinách (Komajota)
RnB Soul (Horkýže Slíže)
Najlepší obal 2007
Časopriestor (Komajota)
Kyvadlo (Desmod)
Orthodox Experience (Lavagance)
Najlepší producentský výkon
Roman Slávik – Kyvadlo (Desmod)
Andrej Šeban – Z hrušky dole (100 Múch)
Ivan Tásler – IMT Smile Live (IMT Smile)
Najlepší inštrumentálny výkon
Juraj Kupec (Žijem ako viem)
René Lacko (Stay here)
Erich Boboš Prochádzka (Sitra Achra)
Oskar Rózsa (Universa Cure)
Tomáš Sloboda (Sounds Like This)
Najlepší zvukový záznam
13000krát (Misha) – Ľuboš Priehradník
Inokraj (Ears) – Majo Hurajt
Live (IMT Smile) – Ján Došek
Orthodox Experience (Lavagance) – Marek Rakovický/Lavagance
Shine (Jana Kirschner) – Ross Cullum
Team 11 (Team) – Ivan Jombík
Akadémia populárnej hudby stále hlasuje aj o víťazoch v žánrových kategóriách: alternatíva, hip-hop & Rnb, folk & etno & world music, jazz/blues a gospelová hudba.
Slávnostný večer oživia svojím vystúpením speváčky Misha a Zuzana Smatanová, tiež skupiny Komajota a Lavagance. Odovzdávanie cien po prvý raz neuvidia diváci na obrazovkách svojich televízorov, ale vypočujú si ho v živom vysielaní Fun rádia.
Jedna z osobností slovenskej populárnej hudby bude počas slávnostného odovzdávania ocenení uvedená do Siene slávy.
Udeľovanie cien SNS IFPI (Medzinárodná federácia fonografického priemyslu) sa uskutoční v utorok 27. mája v bratislavskom divadle West.
Fan report
07.05.2008
Autor: Roberta
www.prievidzamusic.sk
Jimy Hendrix. Steve Ray Vaughn. Jimy Page. B. B. King a Eric Clapton. Tieto mená asi najviac ovplyvňujú jedného veľmi významného gitaristu na slovenskej scéne Reného Lacku.
Jeden z mála bluesmanov, ktorý hrá takúto hudbu zo Slovenska, ba asi i jediný sa presadil i v USA.
V roku 1996 sa zúčastnil gitarovej súťaže pod názvom Jimy Hendrix festival. Bol ocenený ako 2. najúspešnejší európsky gitarista. Túto súťaž každoročne usporadúva Hendrixova rodina. Vo svojej kapele René Lacko & Down town band spolupracuje s vysoko nasadenými hudobníkmi.
René je gitarista, skladateľ, učiteľ gitary ale i spevák. Na bicie ho sprevádza Peter Goruša, basgitary sa chopil Martin Oulehle. Na klávesy hrá Peter Dobrota, hlavny zakladateľ skupiny Vidiek. Históriu kapely sprevádza i 6 nahratých CD albumov, i keď v terajšej zostave bol vydaný len jeden album, no zožal vari najväčší úspech. Má názov Stay here.
Kapela tým dokázala, že vlastná tvorba je posadená na vysokú latku a bluesový nádych bije do uší pri každej pesničke. Ani jedna z nich nie je rovnaká, či podobná, každá je svojim spôsobom odlišná a inak špecifikovatelná. Tento album je doteraz jediný, kde môžeme nájsť len vlastné pesničky. Jedine skladba Just for you ,alebo Pre vás, je na albume v 2 verziách. V anglickej a slovenskej.
René spolupracuje i s Milanom Čížom, vinikajúcim prievidzkým výrobcom gitár. Okrem Reného vyrobil osobitné gitary aj pre Fera Grigláka z Fermaty či Henryho Tótha. René má Fendera Stratocastra s perfektným zvukom a takpovediac mu padol rovno do ruky.
Koncert bol začatý rýchlym nástupom v podaní Shaking in my house z albumu Stay here. Reného vysupovanie je veľmi osobitného štýlu, na pódium vždy vyjde dokonale zladený, pohyb s gitarou je výsledkom veľkého množstva skúseností. Podľa jeho slov hrá podľa toho, ako sa ráno zobudí. Všetko sa nesie v duchu 60tych a 70tych rokov. V tretej pesničke nastala chyba v aparatúre, nástroje sa vypli a chvíľu hrali len bicie. Po kratučkej pauze sa opäť energeticky pokračovalo.
Dominancia klávesov či klavíra, hutný zvuk basgitary, bicie v rôznych rytmoch a tempách sú záležitosťou súhry. Boli zahraté coververzie ako Steve Wonder a jeho Supersticion,J imy Hendrix alebo Steve Ray Vaughn a iné. V druhej časti koncertu sa stupňovala vytrvalosť, údernosť, dynamika či inštrumentálnosť. Niesla sa viac v rock and rollovom rytme.
Na svojich koncertoch je tento gitarista zaujímavým úkazom. Využíva rôzne techniky hrania, hrá ústami i s gitarou za chrbtom. Pri tom hlavne využíva zvuk “kvákadla” a iných efektov.
Okrem brilantnej hry sme tu mohli vidieť i menšie akrobatické kúsky jedného fanúšika. Podľa jeho slov ho René svojím hraním vyprovokoval a ukázal nám dve stojky na hlave. Všetko vládlo v pohodovej atmosfére, unášalo sa v tónoch Reného gitary. Toto bol jeden z mojich najlepších koncertov, na akých som kedy bola a dúfam,že Reného uvidím opäť hrať s takou chuťou a že sa jeho bluesový duch nikdy nevytratí…
Interview
1.Ako si sa dostal k hraniu ? Ku gitare ?
Ani sám neviem.Hrám od svojich 15 rokov.Dovtedy som gitary nemal rád.Možno preto,že som mal jednu starú zavesenú nad posteľou.
2.Čo ťa fascinuje na tvojich vzoroch?
To,že hrali s pocitom.To sa nedá kúpiť.
3.Baví ťa stále byť preč z domu ? Určite je to veľmi vyčerpávajúce.
Je toho naozaj veľa,ale ja stále potrebujem niečo robiť.Samozrejme niekedy musím i vypnúť,oddýchnuť si.Tento rok si konečne nájdem čas i na dovolenku.
4.Si učiteľ gitary. Aký máš názor na deti v hudobnej ?
Na hodiny mi chodí oveľa viac chlapcov ako dievčat.Myslím si však,že mám talentovaných žiakov.Každí z nich je na niečo iné.Niekomu ide viac sólovanie alebo akordické postupy,niekomu sa páčia všetky možné stupnice.U každého je to individuálne.
5.Hráš radšej vlastnú tvorbu alebo covery?
Vlastné pesničky sú vlastné.Treba to miešať.Určite treba hrať i covery,pretože to chcú ľudia hlavne počuť.Nemusí to byť okopírované,ale rád hrám svoje vzory.
6.Myslíš si, že sa niekedy objaví taký skvelý gitarista ako bol Hendrix ? Ako si sa k nemu vlastne dostal ? Ktorí gitaristi sa ti ešte páčia?
Jimy bol hlavne skladateľ,ale i vynikajúci hráč.Dostal som sa k nemu cez veľmi staré kazety,ktoré mi niekto doniesol zo západu.A veľmi ma vtedy oslovil.Ale mám rád i Claptona,Michala Paulička a Andreja Šebana.
RENÉ LACKO & DOWN TOWN BAND Freedom Is My Way WATT 4/2001
Muzikant
Jún 2001
Peter Cagáň
O tom, že elektrické blues žije aj na Slovensku, svedčí aj ďalšia z vydarených príloh k časopisu Watt. O Reného kvalitách je zbytočné pochybovať, vo svojom žánri patrí medzi absolútne domáce špičky, hoci s touto – u nás menšinovou – muzikou sa v éteri často nestretávame. Tí, čo však zažili naživo aspoň jeden z jeho koncertov, mi však určite dajú za pravdu. Ja jeho tvorbu sledujem už niekoľko rokov, takže hlavne štyri coververzie, ktoré tento 43-minútový album obsahuje, sú mi dobre známe. Ťažko vyčítať prevedenie, to sa blíži k jeho štandardu, pri počúvaní CD z prehrávača však oproti živému koncertu absentuje dynamika a údernosť, ktorá sa pri live vystúpení doslova valí spod nástrojov tria muzikantov. To je snáď najväčší nedostatok tohto CD, hoci ideálny stav je veľmi ťažké v štúdiu dosiahnuť aj so zvukárom ako Juraj Kupec.
René je predovšetkým gitarista, úloha speváka je až druhoradá, ale v piesňach Mary Had A Little Lamb (Buddy Guy) a Pride And Joy (S.R. Vaughan) sa zhostil aj spevu výborne. Naopak vo vlastnej piesni The Big Mistake si trúfol spievať v polohách, ktoré by robili problémy aj renomovanejším spevákom, tak jeho spev pôsobí trochu kŕčovito. Potešiteľným faktom je, že okrem tradičných prevzatých piesní hlavne z pera svojich najväčších vzorov -Stevie Ray Vaughana a Jimiho Hendrixa – sa na kompakte objavuje päť vlastných piesní: úvodná Freedom trochu pripomína Craiga Ericksona, pomalšia Lucille znie trochu kravitzovsky. Inštrumentálku Stevie’s Train venoval Stevie Ray” Lacko svojmu idolu in memoriam, takže sa aj nesie v podobnom duchu, zahraná je vo vysokom tempe s vynikajúcou rytmikou tandemu Mário Nagy – Milan Golha (podobne ako v Love Struck Baby) a Reného rýchle šestnástky znejú takmer ako od nejakej nashvillskej bluegrassovej kapely. V záverečnej tiež inštrumentálnej pomalšej skladbe Rainy Woman sa René mohol najviac odviazať, vlastne je to takmer hendrixovská jamovačka”, kde mu rytmika hrá len beglajty a René si brnká a improvizuje – takmer bez efektov, len s čistými tónmi. Za vrcholy sa dajú pokladať skladby Little Wing od Jimiho Hendrixa, jej štruktúra je však bližšia verzii ako ju hrával S.R.Vaughan a Mary Had A Little Lamb, hoci v niektorých pasážach by som privítal v gitare viac drajvu.
Nedostatky som spomínal, sú však vykompenzované Reného virtuozitou, šikovnosťou jeho prstov, vynikajúcimi sólami a tónmi, ktoré dokáže vydolovať zo Stratocastera od jeho dvorného výrobcu gitár Milana Číža. Ako povedal René, hrá muziku podľa toho, ako sa zobudí, zakaždým inak, takže pri vydarenom koncerte sa pravdepodobne dočkáme ešte lepších verzií ako sú tieto na albume a je to asi jediná šanca, ako zažiť jeho hudbu v plnej kráse.
René Lacko krstí debutové CD
Fun Server
Máj 10, 2001
Peter Cagáň
Handlovský bluesman René Lacko pokrstí dnes, vo štvrtok 10.mája svoje debutové CD. V prievidzskom Rock Café Max sa uskutoční veľká blues-rocková jam session, kde si okrem Reného a jeho spoluhráčov z kapely Down Town Band – Mária Nagya (bicie) a Milana Golhu (basgitara) zahrajú hudobníci z okolia Prievidze, ktorí hudobne aj ľudsky s Reném rezonujú alebo hrali s ním v kapele. S gitarou sa tak na pódiu určite objavia Jozef Engerer (Deviľs Band), Roman Mečiar (Freemen, Chill On The Sun), basgitarista Martin Puci” Oulehle a bubeník Jozef Kaifáš hrajú tiež v kapele Deviľs Band, s mikrofónom sa objaví na pódiu aj spevák z Freemen Laco Ujfalusi a určite sa za bicími objaví aj Reného dlhoročný spoluhráč a učiteľ viacerých bubeníkov v okolí – Peťo Krško. Štvrtkový večer tak nebude patriť len hokeju a bratovražednému štvrťfinálovému derby Slovensko – Česko, ale aj dobrému blues. Všetci muzikanti aj fanúšikovia spolu uvedú do života album, ktorý vyšiel ako príloha v aprílovom čísle časopisu WATT a spolu sa zabavia nielen pri Reného vlastných piesňach, ale aj klasikách z jeho repertoáru od svojich vzorov – Stevie Ray Vaughana, Jimi Hendrixa, Buddy Guya, Rory Gallaghera alebo Chucka Berryho.
René Lacko & The Down Town Band
Muzikant
Apríl, 2001
Peter Cagáň
Handlovský gitarista René Lacko patrí k popredným domácim bluesovým muzikantom. Mnohým je známe, že v roku 1996 si z USA priviezol cenu za druhé miesto na povestnom Jimi Hendrix Festivale. Doteraz sa mali možnosť poslucháči dostať k jeho hudbe len na klubových koncertoch, ale v týchto dňoch sa dostane na trh aj jeho album Freedom Is My Way. V aprílovom čísle časopisu WATT sa ako príloha objaví album, akých na slovenskom trhu veľa nevychádza. Reného hudba je ovplyvnená najväčšími bluesovými gitaristami, takže spomedzi deviatich piesní sú 4 cover verzie – dve od Stevie Ray Vaughana a po jednej od Jimiho Hendrixa a Buddy Guya. Zvyšok tvoria vlastné veci. Jedna z nich – Stevie’s Train je venovaná pamiatke Stevie Ray Vaughana in memoriam. René ho nahral so svojou stálou doprovodnou skupinou Down Town Band, nahrali ho v štúdiu Ebony za tri dni a mixoval ho Juraj Kupec. Zasvätenejší budú Reného poznať ešte z čias hard-rockovej skupiny Big Bang, ktorá vydala album The Jolly Joker, ale dosť rýchlo sa rozpadla. S kapelou Down Town Band už 7 rokov hrávajú po kluboch. Minulý rok sa dve skladby v ich prevedení objavili na Tribute albume na počesť Stevie Ray Vaughana z koncertu, ktorý vyšiel aj na DVD a prenášala ho maďarská televízia. René ešte príležitostne hráva unplugged koncerty s Jozefom Engererom a ako sa dostal od hardrockových začiatkov k blues nám povedal:
Počúval som Hendrixa a Stevie Ray Vaughana a všetko sa odvíjalo od toho. Za komunistov sa k takej hudbe ani nedalo dostať, ale veľa ľudí mi pomohlo tým, že mi zháňali cédečka. Vtedy neboli ani normálne CD a nie ešte také, ktoré je aj teraz problém zohnať. Keď chceš trebárs Robbena Forda, tak toho ani teraz v Prievidzi nekúpiš. V niektorých častiach Slovenska ešte ani teraz ľudia nepoznajú Hey Joe, tak sa tam ťažko hrá, ale smerom k Bratislave je to lepšie – aj keď to dosť závisí napríklad aj od toho, či študenti neodišli z intrákov domov. Ale páči sa mi, že už skoro v každom väčšom meste sa dá hrať. Aj keď nie sú všade ideálne podmienky, dá sa dohodnúť. My sme kapela, ktorá hráva v priemere dva krát týždenne, niekedy viac, niekedy menej, ale nedá sa to každý mesiac. Chodíme do roboty, takže času je menej. Teraz vybavujeme Nemecko – Frankfurt, uvidíme ako to dopadne.”
? – Myslíš, že takáto klubová muzika má perspektívu, že sa uživí?
Bez tohto nebude na Slovensku žiadna muzika, toto musí fungovať. Predtým sa kluby zatvárali, nechcem menovať ľudí, ktorí vyhlásili, že kluby sú o ničom. Mladé kapely majú možnosť hrať, vyhrajú sa a s tým prichádza aj kvalita.
? – Máš skúsenosti s hraním aj u našich susedov, ako to funguje tam?
Hrali sme v Maďarsku vo viacerých mestách, pred dvoma rokmi sme hrali na festivale Sziget, to bolo super. Veľmi sa mi to páčilo a tento rok by sme tam mali byť tiež. V Maďarsku sú iné podmienky tam sú kluby krčmy kde sa hráva tak aj kapiel je spústa. U nás sa to len začína rozvíjať. 29. augusta sme hrali v klube Wigwam koncert na počesť Stevie Ray Vaughana, celkom dobre to dopadlo, teraz ideme v apríli zase a tam sa máme dohodnúť na podmienkach na Pepsi Sziget.
? – Ako si spokojný s gitarami od Milana Číža?
Je to v podstate Fender Stratocaster, troška sme pracovali na tom dreve, urobili sme viacej tiel a skúšali sme, ktoré ako hrá a vybral som tie najlepšie. Takúto kvalitnú gitaru určite ani na západe nekúpiš len tak, že prídeš do obchodu a zoberieš Fender Stratocaster. To je sériová výroba a nie každý sa podarí. Tie nad 2000 mariek sú určite dobré, ale keď chceš niečo lacnejšie, tak Milan je asi jediná cesta ako sa u nás dostať ku kvalitnej gitare – obyčajný človek si nemôže dovoliť gitaru za 60-70 tisíc.
? – Milan je vlastne tvoj dvorný výrobca gitár…
…pravdaže, veľmi mi pomohol, ale robil gitary aj iným ľuďom – napríklad Ferovi Griglákovi, Henrymu Tóthovi, Máriovi Tománkovi z kapely AYA a ďalším.
? – Akým štýlom cvičíš na gitaru? Keď prídeš domov unavený zo šichty ešte máš chuť cvičiť?
Mám rodinu, dcéru, tak ani nemám kedy cvičiť. Keď mám chvíľku voľno, tak si zahrám, ale necvičím. Len chytím gitaru a skúsim zahrať nápady čo mám a zafixujem si ich do hlavy. Teraz moc času nie je, väčšinou hrám koncerty a improvizujem.
? – Takže sa dá povedať, že to čo máš v prstoch už máš nacvičené a teraz cvičíš len hlavou.
To ani nie sú prsty, to je len hlava. A to ma na tom baví, že je to muzika, kde nehrám to isté.
? – Páči sa mi na tvojej kapele aj rytmika, nehrajú výstredné, ale skôr šlapú ako dobrý stroj…
Jeden čas s nami hrával na basu aj Jožo Bobula, super basgitarista, teraz je v Amerike, ale už to bolo preplnené, šesťstrunová basa, ťahalo sa to skôr k džezu. Toto mi stačí, musí tá rytmika byť jednoduchšia, lebo potom ľudia pozerajú, čo to je. Samozrejme hráme aj zložité veci, ale záleží hlavne od toho akí prídu ľudia, vtedy aj v priebehu koncertu zložitejšie veci vypustíme. Vlastne táto muzika je o tom ako sa ráno zobudím. Keď sa zle zobudím, tak sa aj horšie hrá.
Na gitare hrá aj zubami
Nový deň na víkend
September 14, 1999
Mária Hrabková
Handlovský muzikant René Lacko patrí k mimoriadnym zjavom na slovenskej rockovo-bluesovej scéne. Jeho úžasnú hru ocenili pred šiestimi rokmi i v kolíske blues v USA, kde v súťaži interpretácie skladieb Jimiho Hendrixa na povestnom festivale skončil ako najlepší Európan na druhom mieste.
Zoznámili sme sa v jednom z bratislavských klubov. Od poslucháčov si René so svojou kapelou Down Town Band vykoledoval ohromný aplauz. V ich podaní sme si vypočuli známe skladby od najväčších bluesových gitaristov, ako je Stevie Ray Vaughan, Jimi Hendrix, blues-rockové evergreeny z pera Buddyho Guya, J. J. Calea, Chucka Berryho či tria Stray Cats. Korene kapely však siahajú až do roku 1990, keď jej terajší členovia – gitarista a spevák René Lacko a bubeník Mário Nagy hrávali v skupine Big Bang. Vtedy sa orientovali na hardrock typu Led Zeppelin a pre firmu Opus nahrali i rovnomenný album pod názvom The Jolly Joker. V polovici deväťdesiatych rokov sa však Reného kapela pod vplyvom nahrávok Stevieho Raya Vaughana vydala blues rockovým smerom. Ale to už sa volali René Band a popri spomínaných dvoch členoch do nej nastúpil aj basgitarista Milan Golha. Vydali neoficiálne cédečko” s názvom Freedom. O dva roky nato sa premenovali na kapelu Down Town Band. Pred dvoma rokmi sa dve skladby v ich prevedení objavili na Tribúne albume z koncertu, ktorý sa konal v Budapešti na počesť Stevieho Raya Vaughana Memoriál Evening. Koncom minulého roka kapela nahrala svoj prvý oficiálny radový album nazvaný Freedom is my way, na ktorom sa uviedli i s piatimi vlastnými kompozíciami. Okrem toho René príležitostne hráva unplugged koncerty s Jozefom Engererom.
René Lacko je dvadsaťosemročný, sympatický mladík z Handlovej. Na gitare vyludzuje neskutočné, očarujúce tóny, ba dokáže muzicírovať (pôvodne sme si mysleli, že to robí jazykom alebo ústami) i zubami. Nie, zuby mám celé. Struny sú síce hrubé – nula dvanástky, ale k zubárovi chodím na pravidelnú kontrolu,” prezradil nám René. Svojou strhujúcou hudbou nás podchvíľou voviedol do úplne iného sveta: raz akoby sme cválali na koňoch prériou, inokedy sme sa ocitli uprostred boja divochov či v tvrdej realite života. Som rád, že môžem hrať to, čo ma baví, lebo niektorí muzikanti musia hrať len to, čo práve letí. Vystupujem po kluboch, občas si niečo privyrobím, ale nie je to o žiadnej sláve. Niektorí ľudia si na Slovensku myslia, že keď človek vydá platňu, už je slávny. Každá sláva však trvá len chvíľku a potom… Lipa povedal jednu veľmi múdru vec – že nepotrebuje byt prvý v hitparáde s pesničkou, jemu stačí, ak sa tam udrží a budú ho stále opakovať. A ozaj mu dávajú aj desaťročné skladby, takže čosi na tom je. Lebo v podstate u nás neexistuje ani trh, ani veľká klubová scéna, žeby si kluby medzi sebou vymieňali kapely, čo je veľká škoda, pretože na Slovensku jeveľa talentov. Oni radšej odchádzajú hrať von do barov, lebo potrebujú peniaze, ale tam hudobne zakrnejú.”
René sa vyučil za automechanika, lenže tejto profesii sa vôbec nevenuje. Na gitare hrá od sedemnástich rokov. Vzdelával sa i na Ľudovej škole umenia, ale keďže takú muziku, akú hrá on, tam neučia, po roku z nej odišiel. Zaujímalo ma, či ho uživí hudba. Okrem hudby musím ešte aj pracovať, ale uvažujem vzdať sa roboty a radšej sa uskromniť s peniazmi, ktoré vyhrám po kluboch. Lebo je to všetko veľmi náročné na čas a bojím sa, aby som raz nedostal infarkt. Mám aj rodinu, krásnu ženu a dvojročnú dcérku Vanesu, modrookú blondínku. Manželka ma v hudbe podporuje, veď napokon sme sa aj zoznámili na koncerte pred desiatimi rokmi.”
Ako sa dostal na súťaž gitaristov, ktorá sa konala na počesť Jimiho Hendrixa v Severnej Karolíne? Nahral som svoje verzie skladieb Jimiho Hendrixa, ktoré som dal kamarátovi. On ich zo srandy poslal bez môjho vedomia do Ameriky. Zrazu mi prišla pozvánka na súťaž, vôbec som tam nechcel ísť, veď je to ďaleko, ale musel som. Cestu som si hradil sám. Bolo nás tam dvadsať gitaristov z celého sveta. Súťaž sa konala v niekoľkých mestách a finále v New Yorku. Skončil som na druhom mieste.”
Hrá na zvláštnej gitare. Kto mu ju vyrobil? Milan Číž z Prievidze. Bol v Amerike, kde sa ich naučil vyrábať. Je to v podstate Fender Stratocaster, čo mal Hendrix. Troška sme pracovali na tom dreve, urobili sme viacej tiel a skúšali sme, ktoré ako hrá. Napokon som si vybral tie najlepšie. Takúto kvalitnú gitaru určite ani na Západe nekúpite, lebo oni robia sériovú výrobu, a nie každý kus sa im vydarí. Naše gitary nás stáli každá päťdesiattisíc. Som s nimi veľmi spokojný.”
So svojou kapelou hráva nielen po slovenských kluboch, ale i na významných koncertoch ako napríklad s Rolling Stones (Mick Taylor) v PKO, dosť často účinkujú aj na harleyáckych akciách či džezovo-blue-sových festivaloch v Čechách, v Maďarsku na Pepsi Szigete a v Nemecku vo Frankfurte.
Čo chystá René v najbližšej budúcnosti? Budeme hrať dosť veľa koncertov v zahraničí. Okrem toho mám už pripravené vlastné pesničky na novú platňu. Práve dnes som zohnal človeka, ktorý by nám mohol pomôcť s jej vydaním a zohnať peniaze. Texty som nachystal v angličtine, pretože u nás nie je trh. Na Slovensku predáme tak tisíc cédečiek, čo sú vlastne iba náklady. Ale uvidím, ako to dopadne.”
Gitarista René Lacko: Hudba je radosť zo života
PRAVDA
Máj 18, 2001
Michaela Lacková
Ľudia, ktorí sa trochu viac zaujímajú o hudbu, ťa poznajú ako skvelého gitaristu. Nedávno ti však vyšlo CD Freedom Is My Way. Ako by si ho charakterizoval?
– Je na ňom deväť pesničiek, pričom päť je mojich vlastných a štyri sú prebraté. Dve sú od Stevieho Raya Vaughana, jedna od Buddyho Guya a ďalšie dve pesničky sú od legendárneho Jimiho Hendrixa. Hoci zatiaľ sa CD predáva iba ako sú časť časopisu Watt, čoskoro sa dostane aj do obchodov.
Už sedem rokov vystupuješ v rôznych kluboch so svojou skupinou Downtown Band. Nikto z vás nie je profesionálny muzikant, ale každý má okrem hudby svoje zamestnanie. Máte vôbec čas stretávať sa na skúškach alebo len jednoducho prídete do klubu a hráte?
– Nie vždy sa dá improvizovať a sú skladby, ktoré treba aj nacvičiť. Takže musíme mať aj skúšky. Najmä kvôli tým prebratým, komerčnejším veciam. Hoci máme aj vlastné pesničky, nie je ich až toľko, aby sme s nimi vystačili po celú noc.
Mnohí muzikanti sa sťažujú, že slovenský hudobný trh je príliš malý a do zahraničia bez veľkého promo neprerazia. Ty chodíš hrávať nielen po Slovensku, ale aj do cudziny. Kam najčastejšie?
– Najviac chodíme do Maďarska, do Budapešti. V krátkom čase by sme mali ísť na tri týždne do Frankfurtu nad Moha-nom v Nemecku, kde máme odohrať dvanásť koncertov. Črtá sa niečo aj v Londýne, uvidíme, ako to dopadne. No a v lete nás čaká maďarský festival Pepsi Szi-get. Mimochodom, v Maďarsku nám vyšli dve pesničky na cédečku, ktoré je venované pamiatke Stevieho Raya Vaughana.
Hovorí sa, že u nás neexistuje takmer nijaká klubová scéna. Máš skúsenosti s hraním v našich i zahraničných kluboch, takže môžeš porovnať, v čom sú rozdiely.
– V cudzine je to, samozrejme, lepšie. Hoci niektoré kluby nevyzerajú práve lákavo… Na tom však nezáleží. Ide o to,že ľudia, ktorí ich navštevujú, sú iní ako tu. Oveľa viac sa vyznajú v hudbe. A nemajú záujem len o komerčné skladby, ktoré letia v hitparádach. Napokon, Maďari v tom boli vždy dobrí. Aj za komunizmu, keď na Slovensku bol problém zohnať nejakú dobrú platňu, tam chodili hrávať rôzne zahraničné kapely. Tam to vždy žilo.
O tebe je známe, že pred niekoľkými rokmi si bol v Amerike na známej súťaži Jimi Hendrix Memoriál a umiestnil si sa na druhom mieste. Ako si sa tam vlastne dostal?
– Existuje časopis Guitar Player, kam som len tak zo žartu poslal svoju demo-nahrávku s niekoľkými pesničkami. Poslali mi pozvánku a už to bolo.
Ako si sa cítil, keď ti Američania vzdali takýmto spôsobom hold?
– Bolo to príjemné, ako inak. Hoci, vtedy som ešte nevedel dobre hovoriť po anglicky, takže som mal trochu problémy s dorozumievaním sa, ale v podstate to bolo celé fajn. Najviac sa mi páčilo, že v malom meste, kde táto súťaž prebiehala, bolo šesť či sedem klubov. Jednoducho, to tam frčí. A vôbec nejde o takú muziku, aká sa hrá na Slovensku.
Vtedy si dostal ponuku hrať v Amerike. Prečo si ju odmietol?
– Musel som ísť rýchlo domov, pretože som mal spiatočnú letenku a nemal som peniaze na to, aby som tam zostával. Je pravda, že sme mali vybavených desať akcií, no to by so mnou musela byť aj kapela. Organizátori však letenky nehradili a pre troch ľudí vyjdú na stotisíc. To je dosť…
Povedz, čo pre teba vlastne znamená hudba?
– Je to radosť zo života. Je dobré, keď si s chalanmi môžeme zahrať muziku, ktorá nás baví, ktorú cítime.
Hráš v kluboch, vydal si cédečko, cestuješ so svojou hudbou do zahraničia. Aké sú však tvoje hudobné ambície?
– Ako som už spomínal, plánujeme koncerty v zahraničí, takže by som bol rád, keby to vyšlo. V blízkej budúcnosti by som chcel nahrať videoklip na jednu z pesničiek, ktorá vyšla na CD. Objaviť by sa mal niekedy na jeseň.
Zdá sa, že nie si príliš náročný. Je vôbec nejaká šanca, že by ťa vzalo pod svoje krídla nejaké väčšie vydavateľstvo a všetky náklady by už nemuseli ísť z tvojich vreciek?
– To pochybujem. Takáto muzika sa síce v kluboch počúva, no nikto ju nevydá, pretože každý vidí len svoj zárobok. Hudba, akú hráme, by sa v podstate aj mohla dobre predávať, no chcelo by to obrovskú reklamu. Vydavatelia by na také niečo skočili, len ak by to už bolo rozbehnuté. Možno keď natočíme videoklip a spozná nás viac ľudí…
Jednou tvojou špecialitou je hra na gitare spoza chrbta” a druhou je, že hráš zubami. Ako si sa to naučil?
– Hra zubami je systém Jimiho Hendrixa, ktorý nie je podľa mňa zložitý. Môže si to vyskúšať každý. A hrať spoza chrbta? Ja to v podstate ani neviem, nikdy som sa to neučil. Vždy si len dám gitaru za chrbát a hrám. Ide o recesiu.
Vždy, keď som ťa videla vybrnkávať na gitare zubami, rozmýšľala som, či potom nemáš v ústach žabu”?
– Zatiaľ som nijakú nemal… (smiech)
Chalan s bluesom v tele
Handlovský bluesový gitarista René Lacko a jeho kapela Down-town Band, ktorej členmi sú basgitarista Milan Golha a bubeník Mário Nagy, chodí hrávať do klubov po celom Slovensku. A všade má svojich fanúšikov. Repertoár tejto kapely pozostáva jednak z vlastných pesničiek, ktoré sú založené najmä na improvizácii, ale aj z časom preverených skladieb z dielne takých svetových gitarových géniov, akými sú Jimi Hendrix, Stevie Ray Vaughan či Buddy Guy.
Vzrastom malý René Lacko pôsobí ako nesmierne skromný človek, ktorého si v dave len ťažko všimnete. Keď však vystúpi na pódium, je úplne jedno, koľko má centimetrov. Pred koncertom si na hlavu nasadí klobúk s líščím chvostom, aký kedysi nosil aj Jimi Hendrix, a pustí sa do muzicírovania. Razom sa z jeho gitary vyvalí lavína prudkých gitarových motívov, inokedy poslucháčov ukolíše melancholickými bluesovými baladami.
René Lacko hru na gitare neštudoval na konzervatóriu. Je samouk. Keď chodil na učňovku, brával si so sebou všade gitaru a kým sa jeho rovesníci naháňali za loptou na futbalovom či basketbalovom ihrisku, on sedel a dlhé hodiny trénoval. Nikto ho nenútil, hnala ho vlastná túžba. Púšťal si kazety a cédečka, počúval a toľko skúšal, až kým sa nenaučil rôzne gitarové grify. Gitara mu jednoducho prirástla k srdcu. Mimochodom, jeho obľúbené nástroje pochádzajú od výrobcu gitár Milana Číža, ktorý ich šil na mieru aj známym slovenským muzikantom Henrymu Tóthovi či Ferovi Griglákovi.
V roku 1996 poslal René svoju demo-nahrávku s coververziami rôznych gitarových skladieb do hudobného časopisu Guitar Player a odpoveďou bola pozvánka na festival Jimi Hendrix Memoriál, ktorý usporadúva rodina zosnulého gitarového mága. Pozháňal peniaze na letenku a vybral sa za veľkú mláku. Jeho úsilie bolo ocenené – vyhral druhé miesto. Ani na domácej pôde nezostal jeho talent bez povšimnutia, v roku 1998 ho Slovenská bluesová spoločnosť menovala bluesovým gitaristom roka.
Dnes možno počuť hudbu Reného Lacka a kapely Downtown Band aj na cédečku. Nahrávku z bratislavského štúdia Ebony namixoval ďalší známy slovenský gitarista Juraj Kupec. Komu nestačí zvuk z cédé prehrávača, môže si prísť zatrsať na niektorý z koncertov Reného Lacka. Tak najlepšie zistíte, že tento malý chlapík má blues skrátka v tele.
Staroprameň Show Bojnice
Muzikant
September, 2001
Peter Cagáň
Júlové rockové a bluesové popoludnie
Po folkovom piatku patrila horúca júlová sobota na bojnickom námestí hudbe o niečo hlučnejšej. Po májovej premiére sa priaznivci rockovej muziky stretli opäť pri pive na bojnickom námestí pred Velvet Pubom. Ten s pomocou MsKS zorganizoval toto vydarené podujatie.
Dianie odštartovala domáca kapela Flowers, ktorá má na svedomí, že sa vo Velvet Pube začalo minulý rok na jeseň hrávať. Publikum zahriali napoly svojimi piesňami a napoly cover verziami zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov.
Po nich prišiel na pódium popredný slovenský bluesový gitarista René Lacko so svojim DownTown Bandom a piesňami prevažne od Jimiho Hendrixa a Stevie Ray Vaughana priviedli prizerajúce sa publikum do varu, napriek tomu, že ortuť teplomera sa v ten deň vyšplhala nad tridsiatku. Pri Voodoo Child sa dlhým sólom predviedol aj bubeník Mário Nagy a René ukázal ako hrával Jimi Hendrix na svojej gitare zubami.
Prievidzská grungeová kapela Daddy Long Leg sa po pár rokoch útlmu opäť začína ukazovať. Stálym členom – Jurovi Rakovskému (spev) a Stanovi Gregušovi (gitara) sa podarilo po personálnych problémoch postaviť kapelu, ktorá dokáže zaujať aj vlastnými skladbami, z ktorých sála neuveriteľná energia a ktoré okoreňuje spevákov vedderovský” hlas.
Po domácich kapelách si nástroje rozložila bratislavská kapela LePayaco. Tá patrí k najsvetlejším zjavom na našej hudobnej scéne a dokázala to aj v Bojniciach. Trojica Tomáš Sloboda – Martin Stempel – Juraj Vitéz (posilnená hosťujúcim gitaristom) za hodinu a pol zahrala takmer kompletné oba albumy, profesionálne zahrané aj zaspievané. Odzneli všetky známe hity ako Ochorel som smútkom belasým, Horská chata, Mir 99, Dobrý večer priatelia či Pes priateľ môj, len piesne Osol sa publikum nedočkalo. Zrejme sa jej už nedočká žiadne publikum, pretože LePayaco ju ako povedali pochovali na cintoríne pop mušie”. Potešiteľné bolo počuť, ako publikum spieva piesne z nového albumu, ktorý bol na svete len pár týždňov. Rozlúčili sa piesňou My Lonely Fly, ktorá striedala melancholické pasáže s hardcorovými.
Po pajácoch” prišiel čas na blues. A to blues v podaní nášho najlepšieho hráča na ústnu harmoniku – Boboša Procházku s kapelou Frozen Dozen. Tí dokázali rozhýbať aj tú hŕstku publika, ktorá vydržala vystúpenie LePayaco sledovať v kľude posediačky. Zmes starých bluesoviek ako Mojo Blues, ľve Got My Mojo Working striedali s vlastnými skladbami v podobnom duchu. Boboš nielen spieval, ale predvádzal aj neuveriteľné sóla s harmonikou, chvíľami som nadobúdal dojem, že hrá na gitare, pretože jeho frázovanie je dosť podobné práve gitarovému. Rozlúčili sa piesňou, ktorá by podľa nich nemala chýbať v repertoári žiadnej kapely hrajúcej elektrické blues – Sweet Home Chicago.
Finišmanom hudobnej štafety na bojnickom námestí sa znova stal gitarový virtuóz Henry Tóth so svojim triom Big H (Marián Slávka -bicie, Martin Žiak – basgitara). Henry hral vo Velvet Pube tento rok už tretí krát, zakaždým však predviedol úplne iné vystúpenie. Hoci základ jeho skladieb tvorili rovnaké motívy ako počas predošlých vystúpení, teraz sa medzi stenami už aj tak dosť prehriateho Velvetu rozpútalo hotové peklo. Trio predviedlo zatiaľ svoje najtvrdšie, najrýchlejšie a najenergickejšie vystúpenie a dokázali, že sú nielen šikovní, ale hlavne muzikálni a flexibilní hudobníci, schopní kedykoľvek zareagovať na zmenu tempa a prispôsobiť sa atmosfére skladby. Zavŕšili tak tento vydarený večer, ktorý supluje absenciu hudobných festivalov na Hornom Ponitrí a vďaka ktorému mohli aj prievidžania a bojničania vidieť kvalitnú muziku.
